atletika: Martina Hrašnová s kladivom na čarodejnice

Banská Bystrica 23. júla (TASR) - S kladivom na čarodejnice zaútočí Martina Hrašnová v olympijskom kruhu na konkurenciu. Niektoré tabuľkové výkony pôsobia u jej súperiek zázračne, akoby náčinie roztáčali čarodejnice, no slovenská atlétka si z obrovských výziev ťažkú hlavu nerobí. Ba naopak, vztyčuje ju čoraz vyššie a v Helsinkách na júnových ME pridala na nej aj strieborný úsmev spokojnosti.

Pred OH v Londýne sa už definitívne stabilizovala súrodenecká dvojica. Branislav Daniš sa vo svojich 27 rokoch stal jednotkou v realizačnom tíme, Martina Hrašnová nad voľbou trénera neváhala, keď prišiel dotaz na Londýn, jednoznačne na neho ukázala. "Bude to on, pretože ma najlepšie pozná."

Branislav Daniš trénersky za sebou ešte veľa nemá a nepochybne bude jeden z najmladších koučov na OH. "Ešte tento rok som hádzal, no len pre vlastné potešenie. Už som kariéru ukončil zo zdravotných dôvodov a kladivu sa venujem len ako tréner. Je to podľa mňa staronová funkcia, s Maťkou pracujem odmalička, keď začínala, vždy sme si radili na tréningoch a keď vyrástla a chodila do Ameriky na sústredenia, tak som s ňou neustále spolupracoval, nie som teda nováčik. A najlepšie ju poznám. Ešte v časoch mojej aktívnej kariéry sa rodilo tréningové partnerstvo a rodinné súrodenecké súkromie mi pomohlo, že si dokonale rozumieme."

Favoritka, či nie, možno ťažká otázka. Štatistika presviedča viacerými spôsobmi. V ére samostatnosti dosiahli najlepšie výsledky na OH kladivári, Libor Charfreitag so 7. miestom v Aténach 2004, ôsmym v Pekingu 2008, rovnako ako Martina Hrašnová. Branislav Daniš presvedčivo tvrdí: "Môže medailovo preraziť. Už v Berlíne na MS to pred tromi rokmi urobila a aj v Helsinkách ukázala silu. Má svoje meno, miesto vo svete, na mítingoch, treba s ňou rátať, bez ohľadu, že sa vzhľadom na sezónne tabuľky necíti favoritkou. Berlín s bronzom na MS a Londýn by sa mohli na seba podobať. Tréningy sme nastavili tak, aby forma gradovala, urobili sme všetko, aby bola najlepšia práve v Londýne."

Štíhlosť je jej prednosť a Branislav Daniš jej cieľavedome necháva vyniknúť. "Každé kilečko tuku navyše odoberie z rýchlosti. Životospráva neodmysliteľne patrí k vrcholovému športu a Maťa sa cíti lepšie, zdravšie, preto aj diétu považujeme za dôležitý článok v príprave."

Z kladiva sa vyvinula rodinná tradícia. "Máme aj mladšiu sestru Sabinu, ktorá kladivo roztáča a uvidíme, či si definitívne vydá v šľapajach dvoch súrodencov. Ja na kladivo nedám dopustiť. Som trénerom druhej triedy, pripravený aj na rekvalifikáciu, s týmto problém nemám. V Amerike som študoval ekonomiku a finančné poradníctvo a popri tom trénoval. A ak Maťka bude chcieť, stanem sa aj masérom."

Martina potiahne do boja s kladivom na čarodejnice a aj keď zatiaľ v sezóne výkonmi neohúrila, Braňo verí v obrat. "Tabuľky hovoria jasnou rečou. Špičkové kladivárky sa rodili vždy v Nemecku, Rusku a pochádzali z atleticky vyspelých krajín. Každý výsledkový rébus sa však rieši na vrcholných pretekoch, vo vzájomnom súboji. Vtedy nie to o čom špekulovať, ako sa hovorí, pravda sa ukáže. Maťu považujem za zrelú kladivárku a Londýn určite nie je konečná stanica. Produktívny vek nás ženie vpred, v pláne máme olympijské Rio a nielen to, zvládnuť štyri olympiády by bolo fantastické," zasmial sa.

Martine Hrašnovej pribudla v živote jedna veľká opora, dvojročná ratolesť Rebeka. Na MS v bronzovom Berlíne bola situácia iná, rola matky ju nezväzovala, nemusela sa nikam ponáhľať. "Napriek tomu aj v Berlíne mi vyhovovalo, že som dlhšie na súťaž nemusela v dejisku čakať. Teraz je pre mňa prvoradé, aby som bola čo najdlhšie doma s malou, takže takéto príchody na poslednú chvíľu mi vyhovujú."

Tréningové dni odbúdajú až do odletu 5. augusta doma v Banskej Bystrici. "Aj som nad jedným štartom rozmýšľala, no žiaden sa neponúkal, čiže sa budem naplno venovať len tréningom. Budem doma, v pohode, bez virvaru na tréningoch, v podstate sama s trénerom. Domovský kruh poznám detailne, v Londýne som nikdy nebola, je pre mňa veľká neznáma, no aj domáci kruh už vynovili. Ťažko by som hľadala niekde inde nejakú podobnosť s Londýnom, aj preto neviem, čo ma čaká. Samozrejme, kruhu pripisujem veľký význam, najmä v zlom počasí, ak je však kvalitný, neprekáža mu ani dážď. Najradšej hádžem v dobrom počasí a teple. Veľkú zimu nemám rada, no tréningový osobák som si hodila v daždi, podľa toho som možno aj akési súce dievča do dažďa."

Odrazový mostík, striebro na ME v Helsinkách jej mnohé kladivárky závidia. "Helsinki mi vyšli, no na olympiáde to bude iné, iná kategória, dlhšie pokusy. Aj preto ma veľké očakávania nezväzujú, nerúbem vysoko a veľké slová nevyslovujem. Favorizovať ma nemožno, od kandidátok na medailu mám podľa tabuliek veľmi ďaleko. V Helsinkách sa nehádzalo ďaleko, bol tam zlý kruh, niektoré favoritky chýbali, alebo zlyhali, navyše Nemka Heidlerová pohorela. Do štartu na olympiáde zostalo dosť dní, aby sa všetky otriasli a poučili. Ťažko prognózovať, Rusky nikde nesúťažia okrem domu, minimálne Lysenková sa vie predstaviť aj v zahraničí a ja od nej očakávam dobrý výkon. Bieloruska Meňkovová už v Pekingu vyhrala olympiádu a tiež nehádzala vonku, len doma a bombardovala veľké vzdialenosti. Uvidí sa až po kvalifikácii, koľké, tabuľkovo lepšie odo mňa, sa do finále prebojujú."

Štyria tréneri, Branislav Daniš, Jozef Hanušovský, Jiří Koukal, Don Babbitt, niečo neobvyklé, mať pri sebe, alebo len na diaľku toľko radcov, konzultantov. "Ich zoznam by sa ešte mohol predĺžiť pri ďakovačke po olympiáde. Každý jeden z uvádzaných trénerov mi niečo dodal, teraz je najdôležitejší brat, celú prípravu so mnou absolvoval, presne pozná, na čom sme pracovali a jeho rada bude najcennejšia. Na poslednú chvíľu sa dostal do nominácie, až v poslednom dni, keď zasadal výkonný výbor zväzu, sa mi ozvala predsedníčka, že koho chcem."

Štyri, alebo tri obrátky, zdanlivo dilema, pre Martinu len okamih rozhodnutia. "Najväčšie rezervy mám v technike, na nej popracujem až úplne do konca, aj fyzicky som na tom dobre. Medzi troj a štvorobrátkovým optimálnym hodom mám rozdiel dva metre, nasilu sa však do štvrtej otočky tlačiť nevypláca, len by som hod pokazila. Ja si vždy uvedomujem technické chyby a niekedy je menej viac. Radšej vypustiť kladivo po tretej ako sa tlačiť na štvrtú. Ak to mám zhrnúť, pri optimálnom hode mi štvorobrátka pomôže zo dva metre, no ak ju pokazím, uberie aj päť. Vždy viem, koľko si ich môžem dovoliť a aj brat má moju techniku v oku. Rozhodujem sa počas hodu, závisí od pozície kladiva pri vstupe do poslednej otočky. Ak ho mám príliš vľavo, viem, že ďalšia obrátka by hodu ubrala dĺžku."

Drep po odhode sa môže považovať za špecialitu Martiny Hrašnovej, aj keď ju až tak nevníma. "Neviem, či som jediná, no snažím sa drepom stabilizovať v kruhu, aby som neletela za kladivom. V predchádzajúcom čase som mala problém s prešľapmi, dúfam teda, že uvidíme drepy a nie prešľapy. Nikdy som ich netrénovala, ponúkli sa mi len tak, ako účinný spôsob dokončenia celej fáze hodu."

Mejkap a úsmevy spokojnosti robia ženu ženou. "Nikdy maľovanie nepreháňam, len sa trochu upravím. Na súťaž sa primaľujem, pravidelne to robím od Berlína a keďže boli priaznivé odozvy, tak už som si na tento maľovací rituál navykla."

Úsmevy, ach tie úsmevy. "Rozdávam ich vtedy, keď pocitovo viem o dobrom hode. Spokojnosť zvykne úsmevy vyvolávať. Pomáhalo mi aj plyšové slniečko, prvý darček od manžela, teraz sa spolieham na dcérine ponožky. Nedala mi ich, ja som si ich potajomky zobrala. Sľubovať jej možno niečo sľúbim, no prezradím to až po súťaži."

Fan klub obklopoval Martinu Hrašnovú v čase jej najväčších úspechov neustále a aj on sa považoval za živú vodu slovenskej rekordérky. "Tvoril ho okruh priateľov, niekedy cestovali viac, no rodiny sa im rozrástli, aj povinnosti a do Londýna už nepocestujú. Sú to všetko priatelia, stretávam sa s nimi aj mimo súťaží v rodine. Istotu londýnskej prítomnosti mám v bratovi, považujem ho už za moju trénerskú jednotku. Babbit by vraj mal byť v Londýne, no či bude aj na mojej súťaži ťažko povedať vzhľadom na jeho povinnosti v kempe a ak dobre viem, mal aj problémy s akreditáciou. No a Koukal bude na telefóne."

Súťažné časy, kvalifikácia predpoludním, alebo napoludnie, závisí od toho, do ktorej Martinu Hrašnovú zaradia. "Bude to dlhá súťaž, so štyridsiatimi, to nemám rada. Skorý začiatok mi neprekáža, o 10-tej zvyknem trénovať, aj o deviatej, a aj v čase finále večer o 19.35. Ja som skôr nočný človek, takže večer sa lepšie cítim ako ráno."

Príbeh o troch kvalifikačných hodoch býva často dramatický. "U mňa zvykne byť prvý hod nevydarený, druhý dobrý, tretí buď alebo. Takto to štatisticky vyznieva. Pri prvom ma brzdí nervozita, no viem, že nepotrvá. Už som dostatočne ostrieľaná, aby som sa plašila. Aj Peking bol zaujímavý a poučný. Týždeň pred súťažou som sa zranila, už predtým som si rameno liečila dosť dlho, nervozita sa zväčšila. Kvalifikáciu som zvládla cez bolesť, vo finále skončila ôsma, teraz to bude dúfam iné, lepšie."

Príprava pútala pestrosťou, atraktívnosťou diaľav. "Strašne veľa tréningov som zvládla, tvrdú makačka, bola veľmi ťažká. Som aj silnejšia, v dominantnej rýchlosti mi sedia lepšie aj kruhy na to prispôsobené. Zvládnuť silu v rýchlosti je najpodstatnejšie, naplno kladivo rozkrútim len keď mi to technicky sadne. Na sústredenia som cestovala s dcérkou, bez nej si neviem dlhší pobyt ani predstaviť. Najviac mi chýbala v Helsinkách a teraz bude v Londýne. Najradšej by som hneď po súťaži, na rozdiel od ostatných, letela domov. Ktovie, koľké z nás kladivárok majú podobné starosti, mamy v kruhu zrátané nemám, viem o Meňkovovej, o Kubánke a viac ich nepoznám."